Poslednýkrát...
Neverili sme, že príde tento deň.
Je to ako zlý sen.
Deň, v ktorý to už nikdy nebude tak, ako to bolo.
Deň, kedy si všetci povieme posledné ZBOHOM.
Oddnes sa už nebudeme stretávať všetci spolu.
Keď to chcete vrátiť, tak máte smolu,
lebo my sme tu už skončili,
už sme to zabalili,
aj keď by sme sa radšej tejto úlohy zbavili.
Učitelia nie sú radi, i keď by sa tu takí našli,
no tak na to teraz kašli.
Naše triedne skvosty:
ak vyberiete dvere z pántov nemusíte ich otvárať,
ak rozbijete okno, o vetranie bude postarané.
Ak rozbijete hrnček, tak sa napijete z dlane.
Kôš nám nefungoval,
preto ho niekto radšej zdemoloval.
Zakázané ovocie chutí najlepšie -
tento inštinkt sme nasledovali,
aj keď sme niekedy nohy na plecia vzali.
Všetci sme tu vystrájali
a ohľad na nikoho nebrali.
Tieto slzy, nie sú slzy ale radosť,
Lebo sme tu prežili našu mladosť.
Keď pomyslíme na to,
že je tomu všetkému už koniec...
Deväť rokov, to sa ľahko povie,
možno na seba zabudneme, kto vie.
Neboli sme vždy úžasní, no aj takí by sa tu našli.
Pár vecí sme porozbíjali,
učitelia na nás nakričali,
ale aj tak všetko prešlo.
Nikdy sme to spolu nevzdali,
pred písomkami sme utekali a učiteľov hnevali.
Stále sme to boli my, aj keď sme na všetko kašlali.
Mnohými milovaní, veľakrát nenávidení.
Deviataci, veční.
Karolína Gurovičová, IX. A